Jurský park na Kaua´i

​

Natešení sme odchádzali z Mexika, že sa presúvame do bezpečnejšieho sveta, kde nás konečne nebude stresovať prechádzka po ulici. Odlietali sme z Mexico City do Los Angeles a z Los Angeles na Hawai, ostrov Kauai. Mexiko sa s nami asi ešte dostatočne nerozlúčilo, tak ešte čerešničkou na torte bolo, že spoločnosť Aeroméxico môjmu priateľovi stratilo batožinu na ceste do LA. Najhoršie ale bolo, že v LA nám povedali, že reportovať stratu batožiny musíme v koncovej destinácií, čo pre nás bol Hawai, ale z LA na Hawai sme leteli už s úplne inou spoločnosťou. Prišlo nám to pritiahnuté za vlasy, ale mali sme obmedzený čas na prestup a nechceli sme zmeškať let. Po príchode sme hladali aerolinku Aeroméxico a žiadny personál z tejto aerolinky tam nebol, kedže táto areolinka tam vôbec nelieta. Jediná aerolinka, čo tam bola, bol American airlines. Keď sme za nimi prišli reportovať stratu batožiny, pričom ju nestratila táto aerolinka, nás samozrejme vysmiali, ako sme aj predpokladali. Dohadovali sme sa tam s nimi dobru pol hodinu a potom sme to vzdali a išli sme si pre auto.

Opäť milovník áut sa nezaprel a zarezervoval Jeep. Auto sme si zarezervovali online cez economycarrentals.com, kde Vám porovná všetky ceny na danom trhu spoločností, ktoré prenajímajú autá. Jeep najlacnejšie vychádzal u Europecar, kde vyžadovali kreditnú kartu na pokrytie prípadnej škody. Čiže berte to v úvahu, ak máte k dispozícií iba debetnú kartu. Poslali nás na parkovisko, kde stálo minimálne 20 Jeepov v rôznych farbách. Pre milovníka áut, ako môjho priateľa to bola úplná idylka ako z rozprávky. Pošlú Vás na parkovisko so slovami „pick one“ /vyber si ktorékoľvek/, to chce počuť asi každý autíčkár. Vybrali sme si úplne nové, nebola na ňom ani len malinká čmuha a vo vnútri to voňalo ešte novotou 😊.

Naše prvé kroky smerovali do obchodného centra, kde si môj priateľ musel nakúpiť spodné prádlo, nejake nové trička a pod. Samozrejme v rozčúlení si zabudol zobrať účtenku, ktorú by mu preplatili vrámci cestovného poistenia. Ale tak človek sa učí na vlastných chybách, a ten múdrejší na chybách iných, čiže si zoberte ponaučenie z nášho prípadu. Ubytovaní sme  boli v Sheraton villas, kúsok od hlavného mesta Lihue. Zvažovali sme juh a sever ostrova na ubytovanie, ale na severe je počasie trošku viac upršané, ale zároveň je to zelenejšia časť ostrovu a ubytovanie tam nájdete o trošku lacnejšie. Sheraton villas na 4 noci stáli v prepočte asi 25 000 kč + 60 USD turistická daň na mieste. Nebudem Vám klamať, Havai je na naše pomery strašne drahá destinácia. Kauai je cielová destinácia pre US turistov, ktorí majú inú úroveň platov ako my v strednej Európe. Zároveň sezóna je tu v podstate celý rok, pretože vhodné podmienky na surfovanie sú tu celý rok a aj keď je teplota trošku nižšia a počasie trošku daždivejšie, tak je zase vhodné obdobie na pozorovanie veľrýb (od decembra do marca). My sme sem zavítali v polovici novembra, čiže do obdobia pozorovania veľrýb sme sa netrafili.

Tým, že časové pásmo sa o 4 hodiny oproti Mexiku ešte posunulo, tak sme sa sami zobudili 5:30 ráno, vďaka čomu sme videli z balkóna nádherný východ slnka. Hawaii oproti ČR/SR má 12 hodinový rozdiel (počas nášho letného času to asi bude dokonca až 13h), čiže keď my chodíme spať, oni vstávajú. Z tohto dôvodu (samozrejme aj z dôvodu nákladov na tento pobyt) sme si zobrali na celý pobyt dovolenku v práci, aby sme to využili na maximum. Prvé kroky o 6:30 smerovali do supermarketu pre zubnú kefku, ktorú sme zabudli predchádzajúci večer kúpiť. Hneď sme si aj nakúpili nejaké potraviny na raňajky, pretože sme nemali žiadne jedlo v cene ubytovania. Ceny v supermarketoch boli cca dvojnásobné v porovnaní s našimi cenami. Okrem výšky US platov, musíte rátať aj s tým, že Havajské ostrovy sú uprostred Tichého oceána a málo čo si tam dokážu sami vypestovať a vaľná väčšina sa musí dovážať, čo sa samozrejme odrazí aj na cenách. Nakúpili sme 2 humusy, rajčiny, šalát, červenú papriku, nejaké raw/proteínové tyčinky, musli a mlieko a zaplatili sme cca 40 USD. Keď sme potom ale videli ceny v reštauráciách, stále sme si hovorili, že sa oplatí prichystať si aspoň raňajky/večeru doma. Na našom balkóniku s výhľadom na palmy a vychádzajúce slnko boli raňajky úplná idylka.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Po raňajkách sme sa vybrali do autorizovaného obchodu s Apple produktami, kde si môj priateľ chcel kúpiť nový telefón (ak ste to nezachytili v predchádzajúcom článku, ukradli mu ho v Mexiku). Mali iba jednu farebnú variantu, tak sa nakoniec rozhodol ho kúpiť na vedľajšom ostrove, kam sme neskôr prelietali a bol tam priamo Apple store so všetkými možnými farebnými a pamäťovými variantami Iphonu 15 pro.

Filip už cestou z Mexika mi začal mierne naznačovať, že má prekvapenie na Havaji. Ale bojí sa, že budem viacej nahnevaná, než potešená. Tak som mu povedala, že tým pádom je asi lepšie mi to povedať hneď, než by som ho tam na mieste dobila, že čo to zase vymyslel 😊)) Tým pádom to nerezervoval dopredu, ale išli sme sa tam sami pozrieť a dohodnúť sa s nimi. Blížili sme sa k podivnej zóne, kde boli samé oplotené areáli a potom som zrazu videla vzlietavať helikoptéru a potom ďaľšia prilietala...tak som sa naňho otočila s vypleštenými očami „to snáď nemyslíš vážne?!“. A to som ešte nevedela, že vybral spoločnosť Airborne aviation, ktorá ako jediná lieta s helikoptérami bez dverí. To je tip top prekvapenie pre človeka, čo má strach z výšok. Prišli nám otvoriť oplotenú bránku ako v nejakom vojenskom aerále, kam nikoho nechcú púštať z dôvodu nebezpečenstva. Dohadovali sme sa na termíne, kedy by bolo najlepšie letieť z dôvodu poveterných podmienok a počasia celkovo. Ale na Havaji bohužial nikto nevie predvídať tieto podmienky, pretože to počasie tam je strašne premenlivé. Vietor je celkom dosť silný už na zemi, vo vzduchu vyššie o to silnejší. Po polhodinovom dohadovaní som teda rozhodla ja, že poďme hneď na ďaľší deň skoro ráno. Ak pôjdeme na daľší deň a náhodou sa let zruší, máme v zálohe ešte ďaľšie dva dni. Prvý ranný let je ešte o trošku lacnejší, než tie zvyšné cez deň. „Early bird“ let stojí 299 USD za osobu, zvyšné stáli 339 USD. Lietajú od 8:15 do 16:00. Je to celkom pálka, ale je to zážitok na celý život, ktorý sa asi nedá vyčísliť v peňiažkoch.

​

Vybrali sme sa preskúmať západ ostrova, smerom k Waimea canyonu. Po ceste som sledovala google maps, kde boli označené najkrajšie výhlady smerom na oceán a takisto aj smerom na canyon.

Krátku zástavku sme mali aj pri Červenom vodopáde, kde to vyzerá ako na nejakej inej planéte. Výhľady boli nádherné, povedala by som že, ani nie je ani potrebné ísť na oficiálny point tohto canyonu, kde je samozrejme vstup 10 USD/os. a ešte aj 7 USD parkovné za v podstate 15 minút parkovania, keďže na týchto jednotlivých výhľadoch nestrávite hodiny kochaním sa. My sme nakoniec na tento oficiálny point ani nešli. Na konci tejto cesty je daľšia výhliadka, kde je takisto vstupné a parkovanie 7 USD. Nám začalo mierne mrholiť na konci tejto cesty, čiže sme nakoniec nešli ani na túto druhú výhliadku. Celý canyon sa zatiahol a nevideli sme ani na krok. Vrátili sme sa naspäť na juh ostrova a ďaľšia zástavka bola Hanapepe Swinging Bridge, čo je zástavka takisto na 15 minút, ale drevený historický mostík bol kúzelný. Po ceste kúsok ďaľej, smerom na západ sme sa zastvaili v Jojo´s Shave ice. Všade v recenziách po internete je to ako must-try na Havaji a keďže mám pri sebe milovníka sladkého, nemohli sme túto zástavku vynechať. Je to v podstate dosť veľká guľa natriešťeného ľadu, na ktorú Vám dajú rôzne sirupy a topingy podľa vlastného výberu. Áno, znie to primitívne smiešne a oni to majú ako lokálnu delikatesu, kam chodia pravidelne s celými rodinkami. Cena za jednu ľadovú guľu je 8,5 USD ak nechcete žiadne dodatočné topingy. My sme si vybrali najpredávanejšiu variantu. Filip to s chuťou spapal, aj keď pre mňa to bol ľad s nechutne umelou príchuťou. Za vyskúšanie to stojí, ale nečakajte, že tá chuť bude mať kvalitu Mischelinskej reštaurácie.

​

​

​

​

​

​

​

Ďeň sme zakončili na Barking Sands beach, kde sme si dali prechádzku a počkali až do západu slnka.

​

Na ďaľší deň ráno nás čakal „vytúžený“ (hlavne pre mňa 😊) let helikoptérou. Museli sme si privstať, lebo sme išli na ten prvý, ranný let o 8:15. Tesne pred letom si nás zvážili a rozmiestnili do helikoptéri, aby ju vyvážili. Doplnili nám posádku o jednu holku z USA, ktorú posadili vedľa pilota a nás dvoch usadili dozadu, aby sme mohli trpieť spolu. Pred jazdou Vám dajú krátke školenie ako sa správať počas letu, aby ste nevypadli a aby ste nevystrkovali ruky, aby Vám ich vietor nezlomil 😊. Pregĺgala som sliny od nervozity ostošesť, neprišlo mi smiešne ani vtipkovanie pána, ktorý nám toto školenie dával. Zoznámili sme sa s našim pilotom, ktorý predtým niekoľko rokov lietal na Aliaške, čo nás malo trošku asi upokojiť, pretože tam mal oveľa horšie podmienky ako na Havaji. Mne to ale vôbec nepomohlo. Chvíľa kráčajúc k helikoptére s chýbajucími dverami mi prišla ako spomalený film, počas ktorého mi prebehlo milión scenárov v hlave ako to dopadne 😊.

Sadli sme si na sieťkovanú sedačku, pripútali nás pásom a ukázali mi pred sebou putko, kde som sa mohla držať. Počas letu sme mali slúchadlá, kde sme počúvali komentáre pilota a stlačením tlačítka sme mohli hovoriť my. Poviem Vám narovinu, celú cestu som ani len nevnímala čo pilot hovorí a nie, že by som sa ešte ja sama išla niečo pýtať. Keď sme vzlietali, tak som si hovorila, že to snáď nebude až také strašné až dokým sme nedosiahli celkom dosť veľkú výšku a až tam sme pocítili o akom vetri ten školiteľ hovoril. Ja som najprv čakala, že pilot povie, že sa musíme vrátiť na základnu, že to s takýmto vetrom nezvládneme a on si veselo pokračoval ďaľej smerom na Na´pali coast. Bolo mu jedno, že helikoptéru zakáša z jednej strany na druhú a on to ledva ledva dokáže udržať. Sem tam nás kolmo zviezlo dolu smerom do zeme, vietor si s helikoptérou robil čo sa mu zachcelo. My sme boli celí zelení a ja som si v duchu hovorila, že zomriem aspoň na Havaji, koľko ľudí môže povedať, že zomrelo na Havaji!? Môj priateľ sa mi potom priznal, že presne to isté si hovoril v hlave aj on. Keďže píšem tento blog, tak viete ako to dopadlo, nezomreli sme, ale siahla som si na dno svojho strachu. To je ten moment, keď Vaše telo sa rozhoduje či omdlie, aby ste ten strach prestalo vnímať. Ja som bola väčšinu času v takom šoku, že som nechcela ani hlavou hýbať a ani som si poriadne neužívala ten dychberúci výhľad. Keď sa helikoptéra nakláňala do boku a ja som bola otočená smerom k voľnému pádu von z nej, tak som chytala kŕč do ruky, s ktorou som držala putko, ku ktorému som mala siahnuť len v tých najhorších prípadoch, aby som nevypadla.

​

​

​

​

​

Výhľady boli neskutočné, videli sme nádherné vodopády, krásne vrcholky pohoria, nádherné údolíčka obrastené machom...nedá sa to ani popísať slovami ako neskutočne nádherný zážitok to bol. Natáčal sa v týchto častiach aj Jurský park, dokonca jedna spoločnosť, ktorá lieta s helikoptérami tiež má ako jediná povolenie pristáť pri najznámejšom vodopáde z Jurského parku.

​

​

​

My sme nepristávali, ale za to náš pilot si užival tesnú blízkosť skál, keď zachádzal s helikoptérou do tesného priestoru medzi dvoma pohoriami a potom zrazu vymrštil helikoptéru smerom dohora a my sme preleteli meter nad vrcholkom skalnatej hory. Všetko bolo nádherne zelené a pokryté machom, ak budete mať šťastie, tak ako my a deň predtým bude dostatočne pršať, vodopády budú mať silné prúdy vody. Uprostred letu nám začalo dokonca aj mrholiť a medzi skalnatými vrchmi sa tvorili dúhy, bolo to krásne. V helikoptére máte pripravené aj vrecúška na vracanie, čo býva asi dosť často využívané, pretože ľudia dopredu nevedia odhadnúť ako budú znášať svoj strach. Ale dajte si pozor, aby ste vracali priamo do vrecúška držiac otvor pevne rukami, inak to vietor poroznáša po celej helikoptére a to je asi to posledné, čo vo vzduchu chcete vidieť (čítaj cítiť 😊). Telefón som pred vzlietnutím hneď odovzdala svojmu priateľovi, s tým že ja sa plánujem celú dobu kŕčovito držať a nebudem nič natáčať, čiže veľa záberov nemám, ale niečo Vám sem pridám, aby ste mali aspoň trošku predstavu o čom hovorím.

Myslím, že je to niečo, na čo doživotne nezabudnete, to sopečné pohorie plné machu a vodopádov vidieť z vrchu je krásny zážitok a určite stojí za to prekonať strach. Keď prežijete časť pevniny, potom už letíte dosť veľkú časť nad vodou, čo mi prišlo trošku príjemnejšie než v prítomnosti vrcholkov pohorí, kde nás vietor zakášal z jednej strany do druhej a každú chvíľku sme čakali, že sa len zrútime smerom dolu. Po tom, čo helikoptéra pristála mi padol kameň zo srdca. Môj priateľ pozrel na mňa a čakal, že ho tam „zbijem“ na mieste za to, čo vymyslel. Celý čas to vyzeralo, že sme mali len kusilililinček od smrti. Keď som zbadala ako sa celý triasol, tak mi ho bolo úplne ľúto. Celý let som si myslela, že smrť v očiach mám iba ja, ale mýlila som sa, triasol sa ešte minimálne ďaľsích 20 minút po pristání. A pritom som to bola ja, kto má strach z výšok, tak si teraz predstavte, čo to bolo pre mňa! 😊 Išli sme za odmenu do Starbucksu, kde sme si dali dobrú kávu a sladkú bodku na upokojenie našich nervov. Strach sa mi vracia, len keď sa myšlienkami vrátim do helikoptéri. Ale samozrejme nenechajte sa odradiť mojimi slovami, odporúčam Vám tento zážitok všetkými desiatimi, bolo to niečo neskutočne nádherné!!!

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Po upokojení sme sa vybrali na sever preskúmať ďaľšiu časť ostrova. Berte v úvahu, že ostrov sa nedá prejsť dokola celý autom, pretože severozápadná časť je pokrytá pohoriami, kde nebolo možné vybudovať žiadnu cestu. Je možné po online registrácii ísť na trek cez Napali coast, ale cesta je strašne nebezpečná a v niektorých mesiacoch sa neodporúča ani tým najskúsenejším. Ide len o prírodnú cestičku, ktorá má  z jednej strany veľkú inklináciu, v podstate priamy spád po útesu do oceána. Je to viac horolezectvo ako turistika, ktorú prežije pár šťastlivcov.

Jednoznačne si vyberte let helikoptérou alebo tour ľoďou, aby ste videli túto časť ostrova. Dokonca na poslednú pláž na severe ostrova Ke´e beach, z ktorej sa vychádza na tento trek je potrebné mať rezerváciu, aby Vás na nu pustili. Pretože potrebujú mať prehľad koľko ľudí tam púšťajú, aby vedeli skontrolovať či sa aj vrátili, alebo majú posielať vrtulníky aby našli stratených ľuďí.

​

Na severe ostrova sa nachádza aj botanická záhrada Limahuli Garden, kde môžete objaviť miestnu flóru. Pred vstupom si nezabudnite očistiť podrážky topánok, na to si potrpia, aby ste im nezaniesli do záhrady nové zmutované prírastky. Takisto aj tam je možné spraviť rezerváciu dopredu a cena vstupu je 30 USD a posledný vstup je o 14:00, keďže vtup bez sprievodcu trvá 1,5 h (so sprievodcom 2,5 h). Oproti Haena beach je ukrytá jaskyňa v skale, ak sa nebojíte pavúkov, ktorí sú pozaliezaní v dierach nad Vašou hlavou, bežte sa tam pozrieť. Tunnels Beach, hneď vedľa, je vhodné miesto na šnorchlovanie, kde môžete vidieť aj korytnačky. My sme boli strašne hladní, tak sme sa zastavili v mestečku Hanalei, kde sme našli food trucky s výberom svetových kuchýň. Indické jedlo u mňa vyhralo, šošovicový dhal bol vynikajúci. Čo sa týka jedla, vždy sme hladali lacnejšiu variantu a jedlo vo Food truckoch na osobu stálo cca 15-20 eur, kdežto keby si ideme sadnúť niekam do reštaurácie bol by to dvojnásobok na osobu. Čo pre nás bolo nepredstaviteľné sa takto stravovať každý deň.

​

Cestou naspeť sme sa išli pozrieť na Qeen´s bath v Princeville, ale z dôvodu nedávnych nehôd, toto miesto zavreli. Ide o prírodne vytvorenú dieru v skale, ktorá vytvára jazierko, kam sa ľuďia môžu ísť okúpať pri odlive. Keď začne príliv, oceán sa rozbúri a vlny unášali ľuďi a vela z nich sa tam utopilo alebo ich buchlo o skalu a neprežili to.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Krátku zástavku si môžete spraviť aj na Kilauea Lighthouse, kde takisto potrebujete rezerváciu dopredu. Je to cípik ostrova, kde postavili roztomilý maják, pri ktorom sa zbieha strašne veľa vtáctva. Má to tamkúzelnú atmosféru, kde dokonca počas decembra-apríla môžete poyorovať aj veľryby z pevniny. Keď sa Vám pošťastí uvidíte ich skákať v oceáne 😊. Berte do úvahy, že toto miesto je otvorené od stredy do soboty, iba do 16:00. Kúsok odtiaľ je druhá botanická záhrada Na´Aina Kai Botanical Garden, ak Vám náhodou nestačila prechádzka v tej severnej položenej botanickej záhrade. My sme zamierili na letisko pre batožinu, ktorú nám stratili. Poputovala si najprv na Oahu (na vedľajší havajský ostrov) a až potom čo sme každý deň vyvolávali aerolinke, nám ju poslali na správny ostrov. Mala na sebe toľko štítkov, že to vyzeralo, že si pocestovala medzitým celý svet, ale hlavná vec, že konečne bola už v našich rukách.

​

Na ďaľší deň sme sa vybrali kayakovať do Wailua valley. Zistila som, že nakladať kayak na auto nie je tá najjednoduchšia vec na svete a pritom na prvý pohľad vyzerá ľahko a duto, ale bohužial to nie je vôbec tak. Pri prebratí kayaku nám dali mapku, ktorá nás naviedla na miesto, kde sme mohli začať naše kayakovanie – Wailua Herritage Trail.

Kayakovali sme asi hodinku smerom k Opaeka´a falls, kde sme sa vylodili a išli sme na 4 km turistiku. Dopredu recenzie varovali, že po daždi tam býva strašné bahno a všetko sa tam kĺže. Tak som si zobrala do batožku jediné (biele !) tenisky, čo som mala so sebou. Ešte som si hovorila, že konečne som na náš trek dobre pripravená, mám prezutie a nebudem tam v šľapkách, ako ja zvyknem. Nebolo ani po daždi a to bahno bolo také hlboké, že som tam slidovala z jednej strany na druhú a moje tenisky ostali biele asi 5 minúť. Môj priateľ si preistotu zobral šľapky, ktoré boli tiež biele, čiže keď niekto išiel oproti nám, hneď nás pochválili za zvolenie vhodnej obuvi. Obidvaja sme boli obutí v bielom ako blbečkovia.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Príroda bola nádherná, všetko bolo zelené. Všade boli tie typické stromy z Jurského parku, ak viete o akých hovorím. Bola to jedna veľká džungla s liánami. Chodníček viedol popri rieke, ktorá nás doviedla až k vodopádom Secret waterfalls. Bola tam skupinka ľuďí, tak sme počkali dokým sa dokúpu a potom sme vliezli do vody my. Boli sme tam úplne sami, voda bola síce studená, ale osviežujúca. To je tak krásny zážitok sa kúpať pod obrovitánskym vodopádom uprostred džungle.

​

​

​

​

​

​

Cestou naspäť sme sa zase povozili trošku v blate a nasadli zase do kayaku. Pokračovali sme smerom Fern Grotto, aj keď nám dopredu bolo povedané, že ide o súkromný pozemok, na ktorý je možné ísť iba vo forme zájazdu ľoďou, ktorá chodí každú hodinu. My sme sa ale kayakom trafili do času kedy tam nebol nikto a boli sme tak na Grotte úplne samučičký a neplatili sme za návštevu tohto miesta nič. Ak by ste tam nešli kayakom, tak ako zájazd by som to určite neodporučila, zas tak dychberúce miesto tam neuvidíte. Ak ale pôjdete okolo kayakom, tak sa tam určite zastavte, ak Vám ešte nebudú odpadávať ruky z toľkého veslovania a prekáža Vám rebelstvo😊)). Naspäť to už ide jednoduchšie, veziete sa na prúde. Celý tento výlet trval cca 4 hodiny, tak sme po vrátení kayaku zamierili na jedlo do Kapa´a. Za odmenu sme si dali aj dezert z Lilikoju, čo je typické lokálne ovocie, naša maracuja. Začalo mierne mrholiť, ale išli sme sa poprechádzať ešte po cestičke popri pobreží. Bohužial žiadne skákajúce veľryby sme nevideli, aj keď som ich stále vyzerala či náhodou tento rok sa nepresúvajú do teplých vôd o mesiac skôr, haha.

​

Inak zabudla som Vám povedať, že na Havajských ostrovoch všade pobehujú kohúti. Ale úplne všade. Idete do hôr, sú tam. Idete na pláž, sú tam. Prechádzate sa v meste, zase sú tam. Na havaji nie je miesto, kde by ste boli sami, stále tam budú s Vami kohúti 😊). Keď sme sa bavili s lokálnymi ľuďmi, vtipkovali, že keď si chceme odniesť z Havaja nejaký souvenýr, určite si máme zobrať kohúta, aby ich tam nemali toľko. Dokonca aj do loga Kauai ostrova si dali kohúta.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Inak celý tento ostrov je tak strašne roztomilý, je to ako jedna veľká dedinka, ľuďia sa všade zdravia, sú veľmi priateľskí a usmievaví. Budovy tu nesmú byť vyššie ako palma 😊. Popri plážach sú drevené stoly na pikniky. Všade vidíte surférov…ale!, nezabúdajte, že Hawai je súčasťou USA a všetci na Vás hovoria natívnou angličtinou a ani len nepredpokladajú, že by mohol niekto zavítať na Kauai, kto ich jazykom nehovorí. Ako sme sa presvedčili neskôr na vedľajšom ostrove, tam to bol úplný opak. Čiže ako sa hovorí každý hawajský ostrov je úplne iný svet.

​

Štvrtý a zároveň posledný deň na Kauai sme zavítali na Poipu beach. Rozmýšľali sme či ostať na pláži a či ísť šnorchlovať alebo ešte ísť prebádať ďaľšie miestečká a zrazu sme videli z diaľky niečo veľké ležať na pláži… tak sme zo zvedavosti zrýchlili krok a zrazu sme rozpoznali tu šedú kôpku niečoho… bol to spinkajúci tuleň! 😊 To bolo niečo tak roztomilé! On sa fakt reálne usmieva, keď spí 😊. Najsmiešnejšie je, že plavčíci vždy okolo nich dajú ohrádku, aby sa k nim nikto nepribližoval, ale pár metrov od nich je hluk ľuďí, ktorí si prišli zaplávať alebo sa opalovať a s tým tuleňom to ani nehne 😊)). Keď sme sa ním pokochali, tak sme pokračovali ďaľej po pláži a kúsok od neho bola spinkajúca korytnačka, takisto ohradená lanom, aby sa k nej nikto nepribližoval. Hawajské zákony striktne ochraňujú zvieratá, pretože ľudskými ohrozeniami sa približujú niektoré druhy k vyhznutiu. Preto akékoľvek narušenie čo i len spinkania na pláži je vysoko pokutované. Fandím týmto pokutám, pretože ľuďia si vôbec neuvedomujú čo svojim správaním spôsobujú na tejto planéte.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Kúsok od Poipu beach je Spouting horn, čo je v podstate diera, cez ktorú oceán prílivom vystreluje vodu. O nič nepríjdete, keď tento spot vynecháte, haha. My sme odtiaľ zamierili na poslednú zástavku Makauwahi Cave Reserve, kde sme sa mimo jaskyne poprechádzali v prírode a navštívili farmu obrovitánskych suchozemských korytnačiek. Prechádzku sme ukončili na pláži Gillin´s beach, kde sa nám pošťastilo vidieť ďaľšieho spinkajúceho tuleňa. Tentokrát ale na pláži nikto nebol, boli sme tam sami, čiže nemal okolo seba ani ohrádku, tak sme okolo neho prešli po špičkách. Trošku sa pomrvil, otvoril jedno očko, pozrel na nás, zistil, že od nás mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí a spinkal ďaľej 😊. To je tak roztomilé stvorenie!

​

Pre mňa bol oveľa nádhernejší zážitok vidieť spinkať tuleňa v otvorenej prírode, než let helikoptérou bez dverí! (dúfam, že môj priateľ nebude nikdy čítať tieto riadky, haha). Rozplívala som sa celou cestou na letisko, čakal nás prelet na veďľajší Hawajský ostrov.