Blog o cestovaní!
Pikantné Mexiko
Lokalita: Stredná Amerika
Počet obyvateľov: 126,7 milióna
Mena: Mexické peso (MXN)
Časové pásmo: 2 časové pásma:
Mexican Pacific Standard Time (GMT-7)
Pacific Standard Time (GMT-8)
Náboženstvo: kresťanstvo (78,3 %)
Hlavné mesto: Mexico city/Ciudad de México
Officiálna stránka: www.embamex.sre.gob.mx
Potrebné dokumenty na vstup: Pas, víza nie sú potrebné do 180 dní pobytu
TOP TIP : najlacnejši výber z bankomatu je v banke Santander (v obehu sú aj staré aj nové bankovky, oboje sú platné)
Poloostrov Máyov
Túto destináciu mal vo wish liste môj priateľ, teda nie destináciu ako destináciu, ale skôr oslavy Všetkých svätých – Día de los muertos, ktoré sa konajú 2. Novembra po celom Mexiku. Chcela som ho prekvapiť a dala som mu letenku do Mexika k 30. narodeninám. Leteli sme piatok 13teho. Nie že by som bola poverčivá, ale cesta bola celkom komédia. Tentokrát sme išli autobusom z Brna do Viedne o 3:30 ráno. Po príchode na letisko mi prišiel mail, že let má meškanie hodinu a pol. Tak sme to aspoň využili a išli sme sa naraňajkovať do salóniku na letisku. S ČSOB premium kreditnou kartou mám neobmedzený vstup do Lounge vo Viedni a Prahe plus 4 vstupy ročne do akýchkoľvek salónikov vrámci celého sveta, ktoré sú uvedené v ich Lounge key aplikácii. Tak ak ju máte tiež, nezabudnite to využívať! V lietadle smerom z Viedne do Madridu odpadlo jedno dievča na palube a potom jej začala tiecť prúdom voda z úst, tak sme len čakali kedy pilot vyhlási, že bude urgentné pristátie. Nakoniec sa začala cítiť trošku lepšie a zvládla to až do Madridu. Naväzujúci let sme stále stíhali, pretože tam bola 4 hodinová pauza medzi letmi. Pri check-ine druhého letu nás nevedeli nájsť v systéme, až po niekoľkých minutách nás našli a bolo to tým, že nám systém nejak záhadne prehodil meno s priezviskom. Hádzali to síce na nás, ale ja som si takmer istá, že vyplnené údaje pri online check-ine boli správne. Vždy to kontrolujem niekoľkokrát, pretože niektoré nizkonákladovky by nám dali túto korekciu zaplatiť. Neboli sme sami, ktorí tam čakali na túto korekciu chyby v mene. Ak budete niekedy letieť s World2fly, nerobte online check-in na telefóne. Chvalabohu nám to do 20 minút zmenili a bez poplatku. Podľa môjho skromného názoru si podľa mňa uvedomovali, že chyba bola v ich systéme.
Lietadlo Aerobus A-350 je obrovitánské, bola som prekvapená aké veľké motory to má. Keď pri nich stojíte, ste oproti nim úplný trpaslík. Lietadlo vyzeralo celkom nové a čisté. Posádka bola veľmi milá a na jedlo sme dostali snáď asi najlepšie vegetariánske lasagne, aké som kedy jedla. Čiže mimo problému na check-ine sme boli veľmi spokojný s leteckou spoločnosťou. U nás táto spoločnosť nie je veľmi známa, pretože lieta iba zo Španielska. A má ešte aj úzky okruh destinácii kam lieta – Kuba, Mexiko a Dominikánska republika. Ale ak máte zamierené do Karibiku, neváhala by som ani sekundu a za tú cenu by som si vybrala určite ich.
Za celú dobu som nespala v lietadle ani len na chvíľku, celkom som bola nervózna, že letíme 10 hodín nad oceánom a lietadlo nemá na blízku pevnú zem, kde by mohlo urgetne pristáť, ak by nastal nejaký problém. Ale prežili sme 😊
Čakala som, že letisko bude nádherné, nové, moderné, posh ...veď predsa prilietate do Karbiku, ale vyzeralo to tam ako na nejakej lacnej starej tržnici, hahha. Teda nie vo vnútri, ale až potom čo sme vyšli. Domáci v špinavých upotených tričkách a v poloroztrhaných žabkách na nás vykrikovali „taxi, taxi, taxi...“ Išli sme ďaľej, pretože sme mali dopredu online zarezervované auto so spoločnosťou Budget car. Všetky car rentaly Vás naložia do mini vanu a odvezú na pobočku danej spoločnosti. Čiže nebojte, neberú Vás na trh s ľudským masom! 😊Cesta trvá tak 3 minúty a v podstate všetky tie spoločnosti sú pri sebe. Po hodinovom dohadovaní ohľadom predraženej poistky na auto, sme zistili, že moja vyššie vyspevovaná ČSOB kreditka nefunguje v ich termináli. Chvalabohu! Za 3 dni chceli 160 USD s tým, že poistka do výšky škody 2500 USD nekryje nič. Tým pádom škoda by bola 100% hradená nami, a aj keby škodu spôsobí tretia strana. Čo ma už úplne dostalo. Nad čiastku 2500 USD by sme hradili my len 10%. No ale keďže tá kreditka nefungovala a debitné karty nebrali (na internete bolo písané že ich berú!), tak nás zaviezli naspäť na letisko. Rátali sme s tým, že ideme autobusom – spoločnosť ADO, lebo taxík by nás vyšiel niečo okolo 200 USD (Cancun-Tulum 120 km). Odchytil si nás tam ale chlapík zo spoločnosti Hertz, ktorý nám tvrdil, že debetné karty berú a za 3 dni nás to vyjde 66 USD a ešte aj s oveľa výhodnejšou poistkou. Čiže mimo Hertz alebo Avis by som asi neodporúčala si požičiavať auto. Na deň prenájmu to možno výjde lacnešie, ale potom sa dozviete koľko skrytých poplatkov budete platiť vrámci poistky, ktorá kryje aj tak veľké nič. Vypísal nám papierik, kde nám potvrdil cenu a možnosť platenia debetnou kartou a nastúpili sme zas do mini vanu, ktorý nás odviezol do Hertzu. Bola tam strašne dlhá rada a mali tam v tom chaos celkom, lebo prenajímali autá, ktoré ešte ani nemali dovezené od predošlých nájomníkov. Čakali sme to najhoršie, ale napriek tomu sme ostávali čakať v rade, asi cca po hodine a pol sme sa dostali na radu, kde nám povedali celkom dobré správy. Keďže strašne málo ľuďí jazdí manuálom a pre nás to nebol problém, tak sme mali auto do 5 minút pristavené pred vchodom. Celkom nám odpadol kameň zo srdca, pretože po 36 hodinách na ceste a čakaní v rade sme už boli celkom otrávení a hlavne bez energie. Čakala nás ale ešte 2 hodinová cesta do Tulum.
Po príchode na ubytko cca o 23:20 miestneho času sme zistli, že nám poslali nesprávny kód na otvorenie dverí nášho ubytka. To bol klinec celého nášho presunu. Neviem či sa viete teraz aktuálne vcítiť do kože človeka, ktorý 36 hodín nespal a celý čas sa presúval cez pol sveta a Vaša postel je za dverami, ktoré nedokážete otvoriť. Nie je to nič príjemné 😊)) Obvolávali sme všetkých možných na koho sme mali číslo, ale nikto to nebral, už asi všetci spali. Až po pol hodine čakania nám na watsappe odpísala jedna slečna, že sa pomýlili a poslali nám nesprávny kód na self-check in. Nemali sme už ani energiu sa na niekoho hnevať, celkom som bola rada, že nebudem spať neosprchovaná, špinavá po celej ceste v aute (na čo som sa teda už psychicky pripravovala 😊). Spali sme asi 10 hodín, celkom sme to potrebovali. Na ďaľší deň sa nás vypytovali či sme pozorovali zatmenie slnka a my „Čo? Ake zatmenie slnka?“. My sme o ničom nevedeli a celé sme to prespali. Tak zase o 30 rokov, haha. Pozerali na nás ako na totálnych blbcov, ale tak odkiaľ sme to mali vedieť?!
Naše prvé kroky smerovali do Telcel obchodu, kde sme si kúpili simku s dátami. Bol to balíček 3GB plus neobmedzené dáta pre sociálne siete za 290 pesos. Nebolo k tomu priradené ani telefónne číslo, čiže sa nám ani potom nedala dobiť a museli sme kupovať na posledné dni ďaľšiu. Keby nevyužívame Uber aplikáciu – trackovanie šoféra, tak by nám to uplne v pohode stačilo na celý mesiac.
Prvý deň sme mali na pláne pobehať Cenotes po okolí. Ak ste ešte nepočuli o Cenotes, nájdete ich iba v Mexiku na Yucatáne. Ide o diery v zemi, ktoré boli vytvorené prírodnou cestou. V okolí Tulum častokrát ide o podzemné jaskyne, ktoré sa naplnili podzemnou vodou. Sú prístupné verejnosti na šnorchlovanie a niektoré hlboké dokonca aj na potápanie s kyslíkovými bombami. V minulosti ich Mayovia považovali za brány do podvetia, cez ktoré komunikovali s bohmi. Začali sme tým najvzdialenejším od Tulum – Cenote Azul, keďže sme mali auto a chceli sme to využiť. Tým, že sme ich videli už niekoľko, tak toto zrovna by som Vám neodporúčala, ak máte obmedzený čas. Dajte si však pozor, ak pôjdete na akékoľvek Cenote, tak prídite vždy do 16:00 alebo ešte skôr. Väčšina z nich má totižto otváraciu dobu do 17:00 alebo dokonca do 16:00 a pustia Vás tam max hodinu pred zatváračkou. Nás tak už nepustili do Cenote 2 ojos, lebo sme sa zdržali na Akumal beach. Na túto pláž môžete vstúpiť do zelenej zóny na prechádzku na pláži za 150 pesos za osobu alebo do červenej chránenej oblasti za 470 pesos tuším, kam môžete ísť s guidom šnorchlovať za korytnačkami a mantami. My sme tieto šnorchlovačky absolvovali už niekoľkokrát a nechceli sme takýto celkom škaredý biznis zase podporovať. Niekoľko ľodí im zastaví priamo nad hlavami a potom do vody poskáče 50 ľuďí, ktorí korytnačkám strkajú gopro k hlavám. Ale pláž je nádherná, oplatí sa tam ísť aj len na kúpačku. Ak chcete prispieť na korytnačky, majú tam aj ich Sanctuary. Na pláži potom môžete vidieť aj hniezda s vajíčkami ohradené lanami. Večer sme zamierili na Playa de Carmen. Je tam dlhá 5km nákupná ulica plná suvenýr shopov, obchodov a reštaurácií, ktorá končí na peknej, ale zároveň preplnenej pláži. Ak hladáte rušnú, party lokalitu zamierte tam.
Na ďaľší deň sme sa vybrali do Bacalaru. Je to mestečko na juhu od Tulum (2,5 h cesty autom), kúsok od hranice s Belize. Ide sa tam cestou, ktorá je obklopená ničím iným len pralesom. Nie je tu ani len telefónný signál, už vôbec nie signál na mobilné dáta. Pri ceste sú ešte aj značky „Pozor cez cestu môžu prechádzať pumy a jaguáre“. Čiže ak sa Vám niečo stane s autom, jediné čo Vám ostane je stopovať. Celkom ľutujeme, že sme tam išli iba na jednodňový výlet, bolo to málo na tak krásne miesto, plus raňajkovať môžete v Mexiku a večerať v Belize 😊. Je to tam jedným slovom nádherné. Mestečko je obklopené Lagunou siedmych farieb (Laguna de 7 colores). Názov je doslova odvodený od počtu farieb, ktoré táto Lagúna má v jednotlivých miestach závisiac od hĺbky vody. Z hradieb námestíčka Bacalaru je na lagúnu pekný výhľad, sú to nádherné odtiene tyrkysovej. Keby nevnímam, že ide len o jazero so sladkou vodou, tak by som povedala, že som na Maledivách 😊 .
V lagúne sa nachádza niekoľko Cenotes, na ktoré sa môžete ísť pozrieť vrámci boat tours. My sme si vybrali ekologickejší spôsob a išli sme plachetnicou, na ktorú nám dalka kontakt majiteľka vegánskej mexickej reštiky Vegan caribe. Bola hrozne moc milá, varia typické lokálne mexické jedlo, ale na rastlinný spôsob. Majú výborne čerstvo lisované šťavy a samozrejme jedlo bola mňamka. S jej priateľom sme potom absolvovali tour na plachetnici. Takisto aj on bol sympaťák a podozvedali sme sa od neho hrozne moc zaujímavostí. Ak chcete akčnejší zážitok, požičajte si kayak alebo paddle board. Jazero je na väčšine miestach tak po pás, až na miesta so Cenotes. Najhlbšie je Cenote negro, má strmý spád 180 m do hĺbky. Z pohladu drona je to veľká čierna diera. Je to celkom desivé, keď ste nad ňou.
Jedna časť jazera je zúžená a je v nej prúd, ktorým sa môžete unášť. V Cenote cocolito nájdete estromality, čo sú prvé mikroorganizmy, ktoré začali formovať našu planétu a toto je jedno z mála miest, kde sa zachovali až do dnes. Ak zamierite do Bacalaru, tak 1 deň určite nestačí. Večer na námestíčko prídu autíčla s lokálnym jedlom a aj sú tam aj stánky s ručne vyrábanými výrobkami. Bežte sa napapať do Mr. Taco, ja so mala Burrito so syrom a zelenou paprikou a bolo to to NAJLEPŠIE burrito aké som kedy jedla!!!
Vrámci Tulum je celkom nešikovné sa presúvať peši, ak chcete z centra prejsť na pláž. Preto po odovzdaní auta sme boli celkom odrezaní a museli sme si požičať aspon bicykle, jedno nás vyšlo na 200 pesos. Celkom využívajú situáciu, že Tulum sa premiena na turistickú destináciu. Inak centrum je celé rozkopané, prerábajú tam cesty, vylesňujú časť pralesa a robia tam novú výstavbu luxusných apartmánov. Rozhodne cenovo to nebude pre lokálnych ľuďí. Hlavná cesta je preplnená fancy barmi a reštaráciami s nádhernými interiérmi. My sme si vždy vyberali radšej lokálne miestečka, kde jedlo bolo stále výborné, ale o 50% lacnejšie. Jeden deň sme na bikoch zamierili do Zony hotelery (na bikoch 15 minút, peši hodina z centra Tulum). Chodí samozrejme aj autobus (Colectivo), ktorý sme mali ale od ubytka trošku z ruky. Vstup na pláž v tejto zóne majú tak debilne vyriešenú, prejdete na ňu jedine cez nejakú opustenú nehnuteľnosť, ktorá im tam na pláži chátrá alebo musíte ísť do nejakého beach clubu, kde máte danú minimálnu čiastku, ktorú musíte minúť (väčšinou to bolo 30 USD na osobu) a môžete ostaž chillovať na ich lehátkach na pláži. My sme si vybrali Ziggy´s beach club, ale poviem Vám, radšej prejdite schátranou nehnuteľnosťou, hahha. Jedno smoothie a ešte aj úplne bez chuti stálo 320 kč a nehovorím o cenách jedla. Oni sú zvyknutý na US turistov s ich platmi a potom na základe toho stanovujú ceny. No poviem Vám na rovinu za jednu návštevu tam by sme sa 3krát plnohodnotnejšie a aj chutnejšie najedli v centre. O slávnej soche z dreva „Escultura ven a la luz“ ani nehovorím. Vstup 80 pesos za osobu a 50 pesos za parking biku. A nič iné v tomto art múzeu ani nie je mimo tejto sochy. Panebože, ušetrite si peniažky a nechoďte tam! Možno ak ste fanúšikmi architektúry bude lepšia návšteva SFER IK, ale tams me neboli, lebo sme boli znechutení a zamierili sme radšej na prechádzku na pláž.
Na ľavej strane od Zony hotelery je Národný park, kde sa platí vstup 58 pesos na osobu. Ale určite tam zamierte, pretože sú tam nádherné pláže – Playa paraíso, Playa de los pescadores s loďkami, s ktorými chodia loviť ryby a Playa de las ruinas. Všetky 3 na seba naväzujú, čiže máte krásnu prechádzku až k Rujnám Máyov. Odtial je mimo májskych pozostatkov aj krásny výhľad na Karibské more.
Vstup je 90 pesos na osobu a ak by ste chceli guida tak si priplatíte ešte ďaľších 800 pesos. Nám v tento deň pražilo tak strašne slnko, že sme sa po návšteve ruin vrátili naspäť na pláž sa kúpať. Konečne sme mali chvíľku relaxu s knižkou na pláži. Playa paraíso je fakt neskutočne nádherná. Kľudne môže konkurovať plážam na Maledivách plus Vám tento krásny zážitok skrášlujú pelikáni, ktorí Vám lietaju nad hlavami. Keď už sme pri zvieracej ríši, tak na každom kroku po celom Yucatáne stretávate varany. Je to taký malý roztomilý jašter, ktorý Vám vôbec neublíži. Čo Vám ale môže ublížiť sú krokodíly, ktoré ale samozrejme nestretnete na frekventovaných miestach. Od tých sa držia daľej. Napríklad jeden menší krokodílik žije aj v Car wash cenote, ktorý ale doposiaľ nikomu neublížil a je zvyknutý na ľudskú prítomnosť. Takisto pumy, ktoré žijú hlboko v pralese len tak ľahko nestretnete, pretože sa vyhýbajú rušným miestam. Je to niečo ako u nás medvede v lesoch.
Na ďaľší deň sme sa vybrali ešte na ďaľšie cenotes v okolí Tulum – Cenote Calavera a El gran cenote. Cenote Calavera je jedna veľká diera v zemi, do ktorej môžete skočiť alebo zliesť obrovitánskym rebríkom. Dlho som sa odhodlávala skočiť, ale nakoniec som sa prekonala. Predsa len to nie je nič príjemné keď skáčete do čiernej diery, kde ani len nič nevidíte. Prekonať strach je vždy super pocit. Vo vnútri je to mala jaskyňa, kde lieta a spinká plno netopierov. Toto cenote nie je moc na šnorchlovanie, pretože je tam úplná tma a na dne nič zaujímavé nenájdete. Za to sa tam ale môžete baviť skákaním do vody. Ja rozhodne odporúčam, pretože toto cenote bolo úplne odlišné od tých zvyšných.
El Gran cenote je hneď kúsok od Cenote Calavera. Vstup je 500 pesos, po Cenote Aktun Chen druhý najdrahší vstup a zároveň vizuálne je toto cenote veľmi podobne so cenotem Aktun Chen. Čiže na Vašom mieste by som si vybrala len jedno z nich. Dá sa tu šnorchlovať a aj potápať s kyslíkovými bombami, dno je nádherné. Dá sa preplávať jaskyňou z jedného cenote do druhého pričom po ceste stretnete plávajúce korytnačky a farebné rybičky.
Ak chcete vidieť autentický život domácich, bežte sa poprechádzať do uličiek Tulumu mimo hlavnú cestu. Nájdete tam lokálne chudobné domčeky, dosť veľa neporiadku na zemi, ale za to autentickú atmosféru. Veľa domčekov je zdobených krásnymi maľbami street artu. Čo sa týka supermakretov najlepší výber všetkého možného nájdete v Chedraui. V oddelení pečivka si musíte zobrať tácku s chňapkami, na ktorú si naložíte všetko čo chcete a potom Vám to personál ocenovkuje a zabalí do sáčkov. Veľa ľuďí stojac v rade zje niekoľko pečív, ktoré samozrejme vôbec nezaplatia. Čo sa týka cien potravín, sú zrovnateľné s našimi alebo mierne vyššie. Záleží na druhu potravín. Zelenina a ovocie je oveľa lacnejšia v lokálnych fruteríach, v centre mestečka, než vo veľkých supermarketoch.
Mexiko je asi prvé miesto, kde vidíme také veľké množstvo obéznych ľuďí. A je to tu fakt zlé, ľuďia sú ľahostajní voči svojim telám. Mimo turistov som tu snáď ani len nevidela chudého lokálneho človeka. Niektorí vizuálne majú nadváhu, ale vaľná väčšina je fakt obézna. Pritom z môjho pohľadu sa tu dá jesť zdravo a vyvážene. Pred cestou som si hovorila, že to bude destinácia, kde budem musieť bojovať s jedlom, ale odhliadnuc od všetkých možných pšeničných a kukuričných placiek je to OK. Čiže problém podľa mňa majú s prejedaním sa. A hlavne každý namiesto vody tu pije Coca C*lu. Všade sú s ňou automaty a stále vidíme nákladné autá tejto značky, ktoré ju neustále dovážajú.
Najtypickejšie mexické jedlá asi poznáte – tacos, burritos, enchiladas, chilaquiles..a pod. Odporúčam enchiladas rojas con queso panela v kaviarni La Cafeína, mňam! Kdekoľvek kam prídeme sme ešte nemali problém s vegetariánskou variantou. Dokonca aj vo večerných stánočkoch so street foodom nám spravili vegetariánske tacos a burrito, keď sme im povedali, že nejeme mäso. A dokonca nám zanechajú vždy proteínovú zložku jedla, najčastejšie rôzne druhy syra a že ním fakt nešetria! Večerné street food nás vyšlo cca 170 pesos/2 os., papanie v lokálnych reštikách nás vyšlo cca na 350 pesos/2 os. a v beach cluboch pri pláži nás jedlo vyšlo na 900 pesos plus sprepitné, ktoré si tam samy zaúčtujú navyše. Toto ma strašne rozčuluje, pretože sprepitné má byť dobrovolné na báze toho, ako ste boli spokojní s obsluhou a oni Vám priamo na účet napíšu dve voľby – 20% alebo 25%. A samozrejme to robia v turistických podnikoch, kde majú už 80% prirážku. Ja chápem, že veľa ľuďí tu žije s turistického ruchu, ale odtiaľ potiaľ.
Čo sa týka platenia, nie všade berú karty. Samozrejme v reštikách na pláži áno, ale mám na mysli lokálne podniky v centre Tulumu. Radšej by som Vám odporúčala mať vždy hotovosť. My sme používali na výber len a len banku Santander, pretože sme sa dočítali, že niektoré „no name“ lokálne banky často nevydávaju správny obnos peňazí. Santander mal fixný poplatok 34 pesos za každý výber. HSBC malo poplatok okolo 200 pesos a BBVA okolo 120 pesos za každý výber, čiže Santander bola jasná voľba. Ale môže sa to líšiť asi aj od pobočky Santanderu, pretože v Cancúne sa nám stalo, že jedna pobočka si pýtala 180 pesos. Potom sme našli inú a zase sme boli pri 34 pesos za výber. Za platenie kartou v podnikoch si neúčtujú žiadny poplatok ako v niektorých krajinách býva zvykom, čiže kartou kľudne môžete platiť, kde sa dá. Samozrejme ak tam tento poplatok vzniká, mali by Vás naň upozorniť priamo pri platbe.
Čo sa týka požičania si auta takisto záležalo od pobočky Hertzu. V Cancúne to vychádza o dosť lacnejšie, pretože majú k dispozícii oveľa viac aut, než v Tulum. Nakoniec sme v Tulum zjednali cenu na 800 pesos na deň a to len a len preto, lebo sme od nich už mali požičané auto a zobrali by sme si to isté, ktoré sme im priviezli. Chceli sme ho odovzdať naspeť v Cancúne, odkiaľ sme si ho pôvodne aj požičiavali a ešte sme aj za to zaplatili doplatok 800 pesos navyše. Ale pritom sme im spravili len láskavosť a alokovali požičané auto tam, odkial sme si ho pôvodne brali. Bežná cena auta v Tulum by bola 1500 pesos/deň (namiesto 800 pesos). V Cancúne nás auto na deň vyšlo 600 pesos. Samozrejme manuál, ktorý je vždy lacnejší. Nezabúdajte, že prídete do destinácie, kde prevládajú US turisti, ktorí su zvyknutí na automat. Počas sezóny sa ceny áut dokážu vyšplhať aj na dvojnásobok. Čím menej aut k dispozícii majú, tym si pýtajú vyššiu cenu.
Posledný deň sme sa vybrali do Valladolidu. Naplánujte si to rozumnejšie ako my a keď už zamierite do Valladolidu, ostaňťe tam aspoň na 1 noc, aby ste na ďaľší deň skoro ráno mohli vyraziť na Chichen Itzá, ktoré sa nachádza cca 40 km odtiaľ. Chichen itza je jeden z divov sveta, stanovených od roku 2007. To si proste utiecť nenechajte a nechoďte zbytočne na predraženú tour až z Cancúnu. Dokým tam odtiaľ prídete, bude 11:00 a je to tam už preplnené ľuďmi. Z Valladolidu budete mať veľký náskok pred všetkymi turistickými autobusmi z iných miest. Plus medzi Tulum/Cancún a Valladolidom je hodinový časový posun, čiže ešte máte aj hodinku k dobru. Chichen itzá je mestečko Máyov vybudované medzi 600-1500 r. Toto mestečko bolo znovu zrekonštruované a kamene boli uložené na pôvodné miesta podľa plánov budov, ktoré sa zachovali. Najznámejšou budovou tohto mestečka je Kukulkánova pyramída.
Kukulkán bol hlavný máysky boh, boh slnka a nebies. Pyramída má štvorcový pôdorys a behom jarnej a jesennej rovnodennosti pri západe slnka vytvára svetlo špeciálny efekt, vďaka ktorému sochy hadov po stranách schodiska vyzerajú akoby sa plazili po bokoch pyramídy. Súčasťou tohto mestečka je aj ihrisko postavené pre hru Tlachtli, ktorú hrávali na uctenie slnka. Cieľom bolo dostať loptu cez obrúč vytvorenú na stene. Víťazný tým bol obetný, po hre im sťali hlavy. Očividne v tú dobu bola úplne iná motivácia k výhre, než je dnes, haha.
Každopádne keď sem zamierite na vlastnú pesť, pred vstupom je niekoľko certifikovaných guidov, ktorí Vám porozprávajú zaujímavosti o tomto mieste. Cena za sprievodcu je 900 pesos a vstup 640 pesos (90 pesos government tax fee a 550 pesos state entrance fee). Náklady na guide samozrejme môžete zdielať s ďalšími turistami a na osobu to tak vyjde lacnejšie. My sme to takisto spravili s jedným párikom z Kolumbie. Vyhraďte si minimálne 3 hodiny času, Chichen itzá je celkom veľké a po tom, čo Vás guide opustí, môžete ostať obdivovať krásy tohto miesta aj sami. Keď sa oprostíte od stále vykrikujúcich ľuďí, ktorí Vám chcu stále niečo predať, tak je to miestečko magické. Ja som v ten deň mala 38,6 stupňové horúčky, ale aj tak to vo mňe zachovalo podivný magický pocit.
Ostaňťe sa motať aj v uličkách Valladolidu. Je to to najroztomilejšie mestečko Yucatánu, ktoré sme videli. Je plné farebných malých domčekov.
Sadnite si na chvíľku na ich typické oproti-sebe ležiace lavičky a pozorujte chvíľku domácich, ten vibe mestečka Vás úplne pohltí. Na severnej strane od námestia je malý Food court, kde môžete ochutnať domáce špeciality. My sme mali chuť na niečo sladké, tak sme zašli do podniku Elela, čo je vegánska reštaurácia, ktorej heslom je “Food should be a medicine, medicine should be a nutritional food.” Z tohto podniku zároveň máte výhľad aj na hradby Convento de San Bernardino de Siena. Po dokonalých raw cakoch sme sa vybrali smer Cancún, kde sme odovzdávali auto a presúvali sa ľoďou na Isla mujeres.
Ešte jedna vec, aby som nezabudla, ak pôjdete smer Cancún – Valladolid alebo opačne na vlastnú päsť, bude Vás to ťahať na platenú diaľnicu. Ak si chcete ušetriť peňiažky bežte neplatenou, je to len o pol hodinku dlhšie, raz Vás skontroluje polícia na prechode medzi krajmi a inak je to celkom pohodová cesta. Za platený úsek diaľnice dáte 380 pesos a my sme išli túto cestu 3krát, čiže celkom nám to prišlo vhod.
Dorazili sme len tak tak do Cancúnu cca o 20:00, tak sme rýchlo išli do Zony hotelery kde hneď vedľa prístavu je aj pobočka Hertz na vrátenie auta, ale bohužial posledná loď ide mimo sezóny okolo 19:00, tak sme museli rýchlo naspeť do Puerto Juarez. Tam smaozrejme žiadna pobočka Hertzu nie je, tak sme to nechali na najbližšej možnej a stopli sme si rýchlo taxík, aby sme stihli poslednú ľoď, ktorá ide 21:30. Spoločnosť sa volá Villamar, doobeda chodí ľoď každú pol hodinku a poobede každú hodinu. Spiatočný lístok na 1 osobu stojí 540 pesos a nie je viazaný na konkrétny čas, čiže si môžete ľubovoľne vybrať čas, ktorý Vám vyhovuje. Ľoďe sú obrovitánske a moderné, vojde sa na ne až 400-600 pasažierov, čiže nemajte strach, že by sa Vám neušlo miestečko. My sme sa odviezli na streche ľoďe, lebo bola už tma a obloha bola nádherná. Cesta trva cca 20-30 minút, bola to rychlovka.
Hneď ako výjdete z prístavu na ostrove po ľavej strane majú stanovisko taxíky. My sme ich celkom dosť zložito hľadali, pretože nestoja vôbec na ulici, ale musíte po ľavej strane vojsť do ich taxíkového hangáru, kde ľuďia stoja v rade a pomaličky tam nachádzajú nové a nové taxíky. Celkom rychlo to tam ide, čakali sme asi 5 minúť a do stredu ostrova z prístavu nás taxík stál 100 pesos.
Druhou možnosťou je, že si hneď v prístave požičiate golfový vozík, čo je najobľúbenejšia forma dopravy na tomto ostrove. Na deň Vás vyjde v rozmedzí 1200-1500 pesos, samozrejme čím dlhšie ho budete mať, tým Vás vyjde výhodnejšie v prepočte na deň. Nám táto cena prišla celkom prepísknutá, keďže každú pol hodinu chodil z jedného cípu ostrova na druhý autobus za 20 pesos a zároveň keď sa Vám nechcelo čakať na autobus, tak ste si mohli zobrať taxík za max 200 pesos cez celý ostrov. Ale pre zábavku, keby sme tam na dovolenke, tak si ho asi zoberieme aspoň na 1 deň na blbnutie 😊.
Prvý dník sme si dali taký oddychový, vybrali sme sa na Playa Norte, ktorá bola označená za 1 z 10tich najkrajších pláží sveta. Nechoďte tam ale v nedeľu, pretože Vám to úplne skazí dojem. V nedeľu totižto majú všetci voľno a prichádza sem okolo 11:00 milión lodí z Cancúnu a tá pláž je plná ľudí. Nám to bolo jedno, chceli sme si aspoň jeden deň oddýchnuť s knižkami na pláži. More je neskutočne nádherné, všade je tyrkysová voda a biely piesok. Dokonca táto pláž je vhodná aj pre malé deti, pretože chôdzou od pobrežia do 200 m máte vodu len po pás.
Nezabudnite ochutnať prírodný nanuk, ničím nedosladzovaní, ktoré tam lokálny pán celý deň predáva. Volá sa „la paleta“, my sme mali kokosový a bol dokonálý. Čistá chuť kokosu s čokoládkou, mňam! Na tejto pláži ho predávajú za 30 pesos na zvyšku ostrova za 20 a máte na výber rôzne príchute.
Ak chcete byť akčnejší, bežte šnorchlovať! Nezajednávajte si ale toto šnorchlovanie na tejto pláži, bežte 5 minút peši do centra a tam Vás to vyjde oveľa lacnejšie. My sme nakoniec zjednali túto 4 hodinovú tour na lodi za 700 pesos na osobu. Najprv idete šnorchlovať do útesu s rybkami a korálmi, potom sa presuniete na druhé miesto, kde je podvodné múzeum a celá táto tour konči na Playa de tiburones, kde Vám nachystajú najtypickejšie papko ostrova – Tikin chic, čo je grilovaná ryba marinovaná v korení. Je to fakt výborné jedlo, stojí určite za ochutnanie. Čo sa týka toho šnorchlovania nič výnimočné sme nevideli, ale ja to mám skreslené už tým, že sme šnorchlovali na milión miestach a už keď raz navštívite podvodný svet na Maledivách, tak už sa Vám žiadne iné miesto nebude páčiť, pretože laťku máte nastavenú strašne vysoko. Každopádne na tomto ostrove nie je až také veľké množstvo aktivít, ktoré sa dajú robiť, čiže ak tu pobudnete dlhšie, určite bežte šnorchlovať.
Dá sa tu ísť plávať aj s delfínmi do delfinária, ale takúto otrasnú turistickú atrakciu by som nepodporila ani len korunou. Neznášam tieto ľudské roztopašnosti. Tie delfíny sú zavreté cele dni v bazénpch a ľudia im tam skáču na hlavy a robia s nimi akrobatické kúsky, otras. Alebo na Playa de tiburones (pláž žralokov) majú v ohrade 3x2 m zavretých 2 žralokov a ľudia dokola sa tam za nimi chodia fotiť. Keď som tam stála a videla som to, tak mi bolo do plaču ako ten pracovník stále tých žralokov ťahá proti svojej vôly na fotku k ľudom.
Po šnorchlovaní sme sa vrátili naspäť na ubytko lebo sme sa chceli poumývať poriadne od slanej vody. Mňa to šnorchlovanie vždy tak vyčerpá, že už sa mi potom nehcce nič robiť. Ani najintenzívnejšie HIIT workouty ma tak neskolia ako hodinka a pol šnorchlovania v oceáne :) Išli sme teda hneď doplniť energiu kafíčkom a cheesecakom, aby sme sa trošku prebrali a poprechádzali sa aspoň po okolitých uličkách.
Tretí deň bol náš posledný deň na Isla mujeres. Keď sme sa akurát dobalili a nachystali na check out strašne sa rozpršalo. Ale nijak nás to nehnevalo, veď príroda potrebuje vodičku. Tak sme to zatiaľ využili na plánovanie nášho ďaľšieho presunu. Keď sa dážď skľudnil, nechali sme sa taxíkom odviezť do prístavu s tým, že keď prši, vrátime sa naspäť do Cancúnu. Po ceste som našla ale jednu roztomilú kaviarničku, tak sme sa nakoniec ešte vybrali tam. Po lejaku všade na cestách stála voda, očividne kanalizačný systém moc prepracovaný nemajú, haha. Nejak sme sa tam prebrodili aj s našimi batožinami a lepšie sme spraviť ani nemohli. Bola tam veľmi milá holka, s ktorou sme tak prekecali peknú hodinku a podozvedali sa veľa zaujímavostí. Kávička bola výborná, majú svoju vlastnú pražiarničku a kávu dovážajú z juhu Mexika. Ak by ste tam chceli zavítať, kaviarnička sa volá Picus. Po tom čo sme si zahrali jednu partičku Una, sme sa rozhodli, že si ešte požiačiame scooter a prejdeme si celý ostrov dokola. Scooter na celý deň nás vyšiel 500 pesos, golfový vozík by nás vyšiel 1500. Batožinu sme si nechali u pána, ktorý nám ten scooter požičiaval, museli sme mu dôverovať. Mali sme tam pracovné a aj osobné notebooky, ale nič nám neostávalo, ak sme sa ešte chceli niekam pozrieť.
Previezli sme sa na Punta sur, čo je južný cípik ostrova. Je to prvé miesto, kde v celom Mexiku vychádza slnko. Veľa ľudí tam práve zamieri na svitanie, ale my spachtoši už dávno takéto romantické miesta neriešime, haha 😊. Na tomto mieste sú sochy žien, ktoré predstavujú bohyne ženskosti, plodnosti a krehkosti. Cestou naspäť po pravej strane ostrova pri dobrej viditeľnosti môžete vidieť Kubu (na druhej strane samozrejme Cancún). Je tam krásna pešia betónová zóna popri kraji ostrova. Ak máte čas. Určite sa tam bežte poprechádzať. Po obkrúžení celého ostrova, sme zamierili do reštaurácie „Casa de Tikin Chic“, ktorá je preslávená práveže už spomínaným najtypickejším lokálnym jedlom – marinovanou grilovanou rybou s ryžou a taco plackami. Tá ryba je obrovitánska, ani sme ju celú nezvládli zjesť, ale chuťovo bola úžasná. Tento chod pre dve osoby stál 740 pesos, čo na lokálne pomery bolo celkom dosť, ale aspoň sme sa pekne rozlúčili s týmto ostrovom.
Odovzdali sme minutu pred zatváračkou scooter, zobrali si kufre a zamierili do prístavu na ľod naspäť do Cancúnu. Keď mám pravdu povedať, tak ja som z tohto ostrova bola celkom sklamaná. Všetci Isla mujeres ospevuju na internete, aký to je nádherný ostrov, ale nebolo na nom nič špeciálne a zároveň bol strašne turistický. A to sme tam boli mimo sezónu a tvrdili nám, že teraz tam je úplný kľud. Keby sa môžem ešte raz rozhodnúť medzi blízkymi ostrovami Isla mujeres, Conzumel a Holbox, tak si vyberiem Holbox. Samozrejme každý máme iné preferencie, tým Vás nechcem odradiť od tohto ostrova.
Chcem Vás odradiť od Cancúnu, hahha. Nasledujúce 3 dni sme strávili ešte v Cancúne, ale to snáď nestojí ani za zmienku. Ubytovali sme sa v centre Cancúnu medzi lokálnymi ľuďmi, chceli sme byť čo najďalej od Zony hotelery, kde v podstate je jedna obrovitánska pláž posiata hotelmi. Čo ma najviac s*alo na tejto zóne bolo, že tie hoteli si tam vytvorili v podstate zamurovaný súkromný vstup na celú túto pláž, ktorá ma asi 7 km. Sú tu len 3 verejné vstupy, ktoré ani na prvý pohľad nespoznáte, že vôbec tade môžete prejsť. Vchádzali sme na túto pláž na úseku „Playa de delfines“, ktorá je teda fakt pekná (asi ako jediná, hahha) a išli sme asi hodinu peši po pláži až dokým sme sa z nej vymotali zas von, aj to nám museli radiť domáci. Na pláži bola policajná hliadka, pretože pred mesiacom tam niekoho zabili a zahrabali do piesku, tak tam bola zvýšena ostraha. Na pláži sme dokonca videli supa, ktorý si tam ojedal posledné zvyšky ryby.
Druhá vec je, že tam tak strašne fúka vietor, že sú tam obrovitánske vlny a stále tam mali červenú vlajku a nikoho nepúštali do vody. Čiže ak sa v jednom z týchto hotelov ubytujete, tak to len preležíte na lehátku a okúpať sa môžete tak maximálne v hotelovom bazéne. Takisto na ľavej strane od Zony hotelery (smerom od centra) sú lokálne pláže, kam sme sa chceli pozrieť, ale kdekoľvek, kde sme zaparkovali blízko nich, tak nás odtiaľ vyhnali, že je to súkromné parkovisko a vstup do hotela. Čiže sme sa v podstate na ne ani nedostali a pri tom google nás viedol „verejným“ prístupom k pláži.
Za tretie vrámci mesta Cancún nič zaujímavé nie je, ak nechcete ísť nakupovať alebo vyskúšať lokálne typické jedlo do parku Palapas, kde to ožije po 18tej hodine. A ďaľšie mínus je, že po zotmení to tam vyzerá divne. Ja som sa tam cítila ako v nejakom drogovom „doupě“. Mne sa ani nechcelo po zotmení ostávať vonku, po tom čo na stĺpoch vidíte kto sa kedy stratil a kto sa aktuálne hľadá. Ale možno tento dojem vytvárala len moja hlava, každopádne som sa tam necítila vôbec bezpečne. Keby máme dovolenku a nemuseli by sme pracovať, tak by sme namiesto Cancúnu išli ešte na spomínaný Holbox. Ale mňa sa ešte držala stále choroba a zároveň mi začínala v práci účtovná uzávierka, čo pre mňa znamená 10 hodín strávených pri počítači. V nedeľu 28.eho októbra sme sa rozlúčili s Yucatánskum poloostrovom, pretože nás čakal hlavný bod programu Mexika – Día de los muertos v Mexico city.
Día de los muertos - Mexico city
Po príchode na letisko nás celkom vydesilo, že letíme do Santa Lucia a nie do Mexico City. Chvíľku som rozmýšľala či som vôbec kúpila správne letenky (táto letenka bola tiež súčasťou narodeninového darčeka pre môjho priateľa). Rýchlo sme začali googliť kam vôbec letíme a zistili sme, že je to letisko kúsok od Mexico city, asi cca 50 km od centra. Priateľ na mňa chvíľku vrčal, pretože po príchode 23:00 sme mali len 3 hodiny na spánok do našej bežnej pracovnej doby a ešte sme sa museli hodinu presúvať taxíkom do centra, ale potom ho to prešlo. Odlietali sme totižto v nedeľu večer mexického času, ale prilietali sme v podstate v ranných hodinách pondelka európskeho času, čiže pracovná doba sa nám začínala v nedeľu 2:00 ráno mexického času. A ja som samozrejme ešte pokračovala v účtovnej uzávierke, čiže som ťahala 24 hodín – celý mexický deň a aj noc. Pôvodný let bol kupovaný na sobotu 27meho, aby sme neprichádzali hneď do našej pracovnej doby, ale bohužial aerolinka tento let o deň posunula a ponúkla nám ako odškodné 20% voucher. Tak ak by niekto z Vás plánoval letieť Volarisom v blízkej budúcnosti, dajte mi vedieť, ja tento voucher asi nevyužijem.
Po príchode na letisko sme rýchlo išli zhánať taxík, bolo neskoro v noci a nechcelo sa nám zdĺhavo zjednávať, tak sme zobrali prvý taxík od najbližšej spoločnosti za 1200 pesos a išli sme. Uber je samozrejme lacnejší ako lokálne taxíky, ale bohužial v tejto lokalite žiadny Uber nebol registrovaný, tak nám nič iné neostávalo. Majiteľka bytu, kde sme boli ubytovaný nás ešte upozornovala, že nech nás ani len nenapadne ísť v noci verejnou dopravou. Keď sme išli cez severnú stranu Mexico City som začínala chápať prečo. Slamy na brehoch, kde bývali chudobné rodiny dotvárali tejto hrôzostrašnej ceste ešte autentickejšiu atmosféru. Každú chvíľku, som čakala, že na nás niekto vytiahne zbrane, dajú nám vrecia na hlavu a niekam nás odvlečú a nikto nás už nikdy neuvidí. Prvý dojem Mexiko City bol strašný, ale to aj preto, že sme prechádzali taxíkom tou najnebezpečnejšou časťou mesta, kde ani polícia nemala chuť chodiť. Z celého tohto dojmu som bola celkom vydesená a hovorila som si, že ako tu my vôbec prežijeme celé dva týždne. Chvíľku soma aj rozmýšľala či ten taxikár nás vôbec odvezie tam, kam má. Preistotu som ho jedným očkom kontrolovala na google maps, či ideme správym smerom. Keď nás konečne doviezol na adresu nášho Airbnb, som prešprintovala od taxíka až po vchod danej budovy (cca 3 m) tak rýchlo ako ešte nikdy predtým, haha.
Kľúče sme mali nechané u recepčného, ktorý v noci strážil vchod. Bytík bol nádherný, nič nám tam za celú dobu vôbec nechýbalo. Boli sme takí unavení, že sme hneď zalahli spať. Aj keď od nervozity som vôbec nemohla zaspať, ale zároveň som vedela, že za pár hodín musím vstávať a pracovať, tak o to viac ma to motivovalo k spánku 😊. Hlavne konečne aspoň trošku som sa cítila v bezpečí.
Nasledujúce dni boli celkom náročné, pretože celý týždeň som denne pracovala 10-12 hodín denne, a samozrejme v noci. Zároveň Cancún má nadmorskú výšku 0-100 m.n.m a Mexico City 2 500 m.n.m, čiže toto obrovské prevýšenie Vám narobí šarapatu, ak ste senzibilný človek. Čo ja osobne som asi, keďže mi bolo 8 prvých dní stále na vracanie po zjedení akéhokoľvek jedla. Takisto sa mi stále točila hlava a mala som dojem, že každú chvíľku omdliem. Choroba sa ma ešte stále držala a pri každom zakašlaní som mala úplný kolotoč. Prvé dni z tohto dôvodu som si vôbec neužívala a zároveň sme obidvaja schudli minimálne 3 kilá. A pritom všade počúvate a čítate, že z Mexika odletíte s vyššou váhou, než ste prišli, pretože jedlo je tu neskutočne dobré. Jedlo bolo fakt dobré, ale keď Vám je stále nevoľno, ani nemáte chuť do jedla.
Prvé dni sme vyšli z bytu snáď len do supermarketu a naspäť, haha, dokým sme sa aklimatizovali a zvykli si na vzhľad niektorých bočných ulíc Mexico City. Výhodou bolo, že sme si odpracovali pracovnú dobu v noci a od 10tej rána, ak sme nechceli dospávať, sme mali celý dnik pre seba na skúmanie mesta. Tým, že bolo obdobie Día de los Muertos, mesto bolo nádherne vyzdobené. Všetky reštaurácie, bary, kaviarničky mali krásne vyzdobené oltáre vo vnútri, kam dávajú rôzne sladkosti, kvetinky, jedlo, fotky, kostry, no proste všetko možné s motívom Día de los Muertos. Každý deň sme išli pozrieť inú štvrť mesta, najkrajšiu výzdobu samozrejme malo hlavné historické centrum – Plaza de Zócalo. V noci to bolo nádherne nasvietené so svetelnými efektami kostier na budovách. V strede námestia bol vláčik, na ktorom bol pestrofarebný oltár a okolo pobehovalo vela ľudí v maskách.
Celé to malo veľmi kúzelnú atmosféru. 31. sme sa vybrali na Olympijský štadión, kde každoročne žiaci stredných a vysokých škôl vztvárajú oltáre (ofrendas / offering altars – je to odvodené zo slova “ponúkať!, = ukladajú na oltár materiálne veci, spomienky a jedlo pre tých zosnulých, ktorým to venujú). Tento rok tieto školské oltáre mali tematiku uctenia si zosnulých žien, ktoré v historií dejín niečo veľké dokázali. Bola to milá prechádzka. Cesta tam a naspäť až taká milá nebola, lebo sme si povedali, že sa hecneme a vyskúšame lokálnu dopravu – tam sme išli metrom (5 pesos/os. cez celé mesto) a naspäť sme išli lokálnym autobusom (7 pesos/os., hádžete presnú sumu do mašinky vedľa vodiča), ktorý v podstate ani poriadne nezastavoval a vyskakovali ste za jazdy, haha. Označenie autobusov je pekne chaotické, keby sa nespýtame domácich, tak ani nevieme na ktorý máme nasadnúť. Každopádne v obidvoch dopr. prostriedkoch ak prežijete, čo sa týka technickej stránky, tak už Vám len stačí dúfať, že Vás tam nikto neokradne. Toto keby čítajú moji mexickí kamaráti, haha. Zase ak prídete do tejto krajiny z miesta, kde je v podstate bezpečnosť na vysokej úrovni, tak aj mierne zašmudlaní ľudia sú vo Vašich očiach vrahmi, ved to poznáte. Všetky články, čo som čítala o hlavnom meste Mexika ľudí povzbudzovali, že sa jedná o bezpečnú lokalitu a na každom rohu je polícia, ktorá ma bezpečnosť pod palcom. Z môjho pohladu tam tá polícia mohla byť aj častejšie prítomná, pretože na veľa miestach mali búdku, kde blikalo policajné svetlo, ale reálne tam nikto nestál. A povedzme si narovinu to blikajúce svetlo Vám moc nepomože, keď Vás okrádajú. Čiže nechcem na jednu stranu vytvárať negatívny marketing na hl. mesto tejto krajiny, ale zároveň Vás chcem upozorniť, že v niektorých častiach to nie je vôbec bezpečné a nedoporučuje sa zostávať vonku po zotmení. Zároveň ste tak trošku v strese celý čas, pretože si musíte stále dávať pozor na svoje veci, alebo sledovať či niekto pri Vás podivne nezastavuje auto, do ktorého Vás naloží, haha.
Dosť negatívnych vecí, späť k hlavnému programu Día de los Muertos. 1. Novembra sme sa vybrali do blízkej dedinky San Andrés Mix Quic, kde bol jeden z hlavných cintorínov, ktoré majú krásnu atmosféru počas týchto dní. Uber nás vyhodil hneď vedľa trhov, ktoré tam mali na počesť týchto sviatkov. Boli plné typického jedla, pitia, sladkostí, oblečenia, lokálnych produktov, no proste všetkého možného. Keď sme sa poprepletali cez tieto stánky, prišli sme k vchodu už spomínaného cintorínu. Vchádzali sme ešte za svetla, keď tam nebolo až tak veľa ľudí a vychádzali sme po tme ako úplne sardinky, ktoré sa pohybovali rýchlosťou 1 krok za 5 minút. Uprostred cintorína je malý kostolík, ktorý mal tiež krásnu výzdobu. Nikdy by som nepovedala, že vyslovím túto vetu, ale bola tam taká nádherná atmosféra na tom cintoríne.
Domáci si tam pripravia papko, sladkosti, vyzdobia celý pomník pestrofarebnými kvetmi a ostanú tam sedieť celú noc. Rozprávajú sa tam, jedia, spievajú a bavia sa tam takto celú celučičkú noc, strávenú so svojimi zosnulými blízkymi. Všade sú zapálené sviečky, ktoré ožarujú všetky tieto pestrofarebné kvety, atmosféra tam bola neskutočná. Je to hrozne veľký rozdiel, keď idete na hroby na Deň všetkých svätých u nás a ked zažijete Día de los Muertos v Mexiku. Tu je počas týchto dní všetko pestrofarebné a ľudia sa radujú, u nás tieto dni sú strašne pochmúrne, všetci sú v tmavých farbách a smútia za svojimi blízkymi. V Mexiku ich z druhého sveta privolávajú na Zem, aby zase spolu strávili spoločnú chvíľku radosti a pohody.
Na lokálnom markete sme ochutnali niekoľko sladkostí – pan de lote, pan de nata.. a samozrejme aj ich kukuricu, na ktorú Vám nacapkajú majonézu, posypú strúhaným syrom a chilli práškom. Nech to znie akokoľvek divne, je to fakt pochúťka. Ich ďaľšia nezdravá špecialitka sú vysmážané zemiačky alias chipsy, na ktoré Vám nalejú sójovú omáčku, srirachu, chipotle omáčku a posypú chilli práškom. Čo sa týka omáčok, ktorými dochucujú akékoľvek jedlo, sú majstri. Majú ich výborné. Samozrejme vždy sa radšej spýtajte na stupeň pálivosti, pretože ich mierka štiplavosti je úplne niekde inde, kde je tá naša. Ja som milovník korenistých a stredne štiplavých jedál, čiže pre mňa to nebol vôbec problém. Môžeťe vyskúšať aj ich rôzne pitíčka, ktoré Vám pripravia do ruky. Majú rôzne príchute a okraj Vám vždy namočia do zmesy korenín s limetkou. Čiže najprv cítite kyslú a korenistú chuť z okraja pohára a potom pride chuť sladká danej limonády, ktorú si vyberiete.
Na námestí mali aj kultúrny program rôznych tanečných a speváckych vystúpení v ich tradičných krojoch s tradičnou mexickou hudbou, ale už bolo 22:30 a my sme sa potrebovali dostať domov, aby sme si chvíľku pospali pred našou pracovnou dobou. Spali sme 3 hodiny, ale stálo to za to. Krásny zážitok.
Lokálci nám najviac doporučovali dedinku Pátzcuaro, ktorá sa nachádza pri jazere, kam posielajú plávať mini lodičky so sviečkami. Celé jazero je tak plné sviečok, ale bohužial bolo to až 3 hodiny z Mexico City a museli sme ešte aj pracovať, preto sme nakoniec zvolili len túto alternatívu, ktorá bola 1,5 h vzdialená. Aj tak to bol krásny zážitok.
4. Novembra (v sobotu) sa konal hlavný pochod Día de los Muertos priamo v centre Ciudad de Mexico. Dali sme sa aj autenticky pomalovať na tvári, aby sme zapadli medzi lokálnych ľuďí. Maľba na tvár stála 90 pesos/os., trvalo to asi 10 minút a vzor ste si mohli vybrať úplne akýkoľvek z fotiek, ktoré tam mali vyvesené ako vzorové.
Na pochod príjde vždy 1,5 milióna ľuďí z okolitých dediniek, k tomu pridajte 8 miliónov lokálneho obyvateľstva a predstavte si ako to tam potom vyzerá. Ak chcete nejaké dobré miestečko, z ktorého uvidíte krásne celý pochod, tak musíte prísť minimálne 3 hodiny pred začatím. Tí ľuďia boli úplne šialení, oni povyskakovali na strechy autobusových zástavok, na stromy, povyskakovali na bicycle, ktoré sa tam prenajímali.. no proste všade, kde bolo čo i len málo vyvýšené miestečko. Dokonca na mieste predávali drevené stoličky za 100 pesos, aby ste na ňu mohli vyskočiť a pozrieť si celý sprievod. Alebo ak ste nemali vyvýšené miestečko, mohli ste si kúpiť ďaľekohlad postavený z krabičiek liekov, ktoré mali na začiatku, aj na konci zrkadielko – bola to v podstate taká vertikálna kartónová trubica. Vynaliezavosť ľuďí nemá hranice, haha.
Inak pochod bol krásny, teda aspoň to, čo sme videli napriek všetkým ľuďom stojacim na stoličkách, kartónoch a ktoviečom všetkom ešte. Vždy to bolo rozdelené po úsekoch a chodili rovnako zladené zhluky ľuďí v kostýmoch, kostier, Catriny, duchovia, lebky…atď. Samozrejme to bolo doprevádzané rôznymi muzikantami a tanečníkmi.
Celý pochod trval 4 hodiny, ale keď tam už stojíte 3 hodiny, máte toho plné zuby, tak sme to vzdali a išli sa napapať do indickej reštaurácie. Už to boli 3 týždne, čo sme stále jedli tacos, tortillas, burritos, enchiladas, chilaquiles – no proste samé pšeničné alebo kukuričné placky a nemali sme vôbec žiadnu ryžu alebo zemiaky ako prílohu. Už mi to hrozne chýbalo, tak sme sa vybrali na indickú kuchyňu. Btw. ani mexická kuchyňa neprevýši indické jedlo, to je proste na vrcholku všetkých svetových kuchýň, hahah 😊.
Po jedle sme zrovna nespravili najšťastnejšie rozhodnutie, pretože sme si povedali, že sa vrátime peši do historického centra, na Plaza Zócalo, aby sme si ešte užili nočnú výzdobu Día de los Muertos. Ak si myslíte, že historické centrum je turistická časť a malo by byť bezpečné, tak sa mýlite. Cestou tam som si zas myslela, že nás niekto zastrelí na ulici. Akože ísť peši zo Zony Roma smerom na Plaza Zócalo v tme je teda riadny zážitok Vám poviem a ešte keď sa koná taká veľká akcia. Celý čas som si musela držať zips kabelky a zároveň pozerať či niekto na nás nahodou nebude vyťahovať zbraň. Akože vizuálne to fakt vyzerá…povedzme nie moc pekne. Ľuďia si Vás ešte aj premeriavajú od hlavy až po päty, nie je to nič príjemné.
Po tom čo sme si užili atmosféru hlavného námestia, sme sa pobrali naspäť domov. Hovorili sme si, že naspäť si zoberieme Uber, lebo sme celý ďeň chodili a boli sme celkom unavení. Celé historické centrum bolo ale uzavreté len na pešiu zónu, tak sme sa museli najprv odtiaľ vymotať. Bohužial v jedenj časti pri prechode z námestia na stranu Palácu Bellas Artes sa na nás podivne natlačilo vela ľuďí, skoro nás zhodili. Filip sa začal rozčulovať a kričal na nich, nech sa ukľudnia, čím na seba asi ešte viac upozornil. Celý čas popritom jedol zmrzlinu oboma rukami, čiže obidve ruky mal vo výške hrude a bohužial telefón mal strčený v prednom vačku na kraťasoch. No teda… z tohto davu vyšiel už bohužial bez neho. Okradli ho. Sú v tom takí profesionáli, že vy ani len nepocítite letmý dotyk. Naschvál vyvolajú takú situáciu, kde sa sústredíte na iné veci, než na Vaše osobné veci. On na to hneď prišiel, ale medzi toľkými ľuďmi ako viete určiť kto je podozrivý, keď ten dotyčný si ten telefón rýchlo schová. Iphone má funkciu trackovania, ale keďže ja niesom fanúšik Apple produktov, najprv sme museli niekoho nájsť, kto by mal takisto Iphone. Našťastie okolo išiel jeden mladý chalan, ktorý držal v ruke iPhone, tak sme ho rýchlo oslovili, ale bohužial nevytrackovali sme vôbec nič. Telefón už bol bohužial vypnutý, alebo mal nastavený flying mode. Najmsutnejšie je, že Vy ten ukradnutý telefón hneď zablokujete a je nepoužiteľný. Jediné čo s ním môžu spraviť je predať ho na súčiastky. Z telefónu za 30 000 kč sa stane položka súčiastok za 2 000 kč. Win-win situácia by bola, keby ho ten človek prepadne a vypýta si od neho 5 000 kč, ale telefón by mu nechal. Ale zlodeji and tým asi moc logicky neuvažujú a hlavne asi ani nechcú byť fyzicky rozpoznaný.
Na prechode bola hneď polícia, ktorej sme to chceli nahlásiť, ale v podstate tí nadtým mávli rukou, že to sa tam deje bežne a bohužial s tým nič nespravia. Ukázali nám fotku asi 15tich telefónov, od jedného z niekoľkých desiatok zlodejov, ktorého v ten deň chytili. Takisto chalan, ktorý nám požičal svoj Iphone na trackovanie nám hovoril, že jemu Iphone už trikrát ukradli. Bohužial, je to chudobná krajina, kde stále niekto kradne. Buďte na to pripravení a dávajte si na svoje veci pozor.
Hneď na to, sme našli na zemi kreditnú kartu, ktorú sme hneď zaniesli polícii, ktorá ju hneď prelomila, aby ju nikto nepoužil. Bohužial k telefónu sme sa už nikdy nedopátrali. S telefónom stratil samozrejme všetky prístupy do bánk, do gmail účtu, do pracovných vecí..proste všetko je už dnes naviazané na telefón. Neuvedomíme si to až pokiaľ ho fakt nestratíme. Ten večer bola nálada na nule a už sme ani nechceli vôbec ostávať v Mexiku. Boli sme na toľko znechutení, že sme bohužial odrátavali dni do odchodu z tejto krajiny. To sa nám ešte nikde nestalo.
Pár nasledujúcich dní sme sa motali len niekde blízko okolo nášho Airbnb a nič moc sme ani nepodnikali, lebo sme na to nemali náladu. Zašli sme mrknúť aj na výzdobu Día de los Muertos na Plazu Coyoacán. Už sme nechceli riskovať cestu verejnou dopravou, tak sme išli Uberom. Pánko, čo nám robil šoféra nám rozprával príbeh, čo nám teda moc nedodal na odvahe voľného pohybu po meste. Rozprával nám o severnej časti Ciudad de Mexico, kde Uber už nadobro zakázal svoje služby, pretože tam bývali časté delikvie. Náš šofér nám hovoril, že raz tam išiel vyzdvihnúť jedného muža. On nastúpil a na najbližšom semaphore mu priložil zbraň k hlave a vyžiadal si od neho peňaženku, telefón a kľúče od auta. Následne si mal vystúpiť a on odišiel s jeho autom. On tam ostal stáť úplne bez ničoho. Čiže vy na prvý pohľad ani len nespoznáte kto sa ako môže zachovať.
O dva dni na to, ked nás trošku prešlo to prvotné znechutenie po krádeži telefónu, sme si povedali, že si na posledné 2 dni požičiame auto. Pobehali sme všetky možné rental spoločnosti a najvýhodnejšie to vychádzalo v Avise. Cenovo to vyšlo 3 300 kč na dva dni, ale to aj preto, že sme si to zmysleli na poslednú chvíľu. Ale v ten moment sme preferovali byť v bezpečí, v aute, než po taxíkoch alebo v hormadnej doprave.
Prvý deň sme sa vybrali na Teotihuacán. Je to Májske staroveké mestečko na sever od Mexico city, ktorého pôvod vôbec nie je známy. Nikto nevie kto ho postavil a ľuďia len spriadajú konšpiračné teórie ako sa im hodí 😊. Toto archeologické miesto je známe dvoma obrovitánskymi pyramídami – Pyramída Slnka (3. Najväčšia pyramída sveta) a Pyramída Mesiaca, ktoré su spojené “Cestou smrti”, pretože Inkovia sa domnievali, že tade chodievali obete, ktoré boli odsúdené na popravu. Okolo tejto cesti sú totižto postavené male pyramídky, ktoré pripomínaju hrobky, ale reálne neslúžili na pochovávanie ľuďí. Po ceste z Mexiko city nám začalo riadne liať a zvrhlo sa to do búrky. Prišli sme asi 45 minút pred zatváracou dobou kvôli zápche áut (ktorá je neustále v Mexiko city, tomu sa proste nevyhnete – je tam veľké množstvo ľudí, ktorí ešte aj nevedia správne šoférovať), čiže búrka po hodinovej ceste autom nás nepotešila. Ale nakoniec tak rýchlo ako prišla, tak aj odišla. Dokonca sme mali ešte aj dúhu nad pyramídami. Tým, že bol večer a pomali zatvárali, tam bolo ešte aj veľmi málo ľuďí a malo to taký zvláštny mystický vibe. Veľmi zvláštne miestečko, určite odporúčam. A zároveň vstupné na osobu stálo 90 pesos, čo sa ani len nedá porovnať s premrštenými turistickými cenami na Chichén Itzá.
Druhý deň sme celkom polemizovali kam sa vybrať, ale nakoniec naša prvá zástavka (samozrejme zas po tom, čo sme sa vymotali z chaosu dopravy Mexika city) bola Xochimilco. Náchádza sa na juhu Mexico city. Je to celkom dosť turistické miesto preslávené kanálom, ktorými plávajú farebné loďky (trajineras). Prešli sme sa po celom mestečku a zavítali sme do reštaurácie “Patio ciento20”. Už teraz Vám poviem, to je proste must-visit! Tak kúzelné miestečko! Je to malý dvorček so stolíkmi a nad hlavami Vám visia kaprade. Celé to majú krásne nastylované a jedlo je vynikajúce!
Ak sa chcete vybrať na plavbu loďkou, tak berte do úvahy, že sú v Xochimilcu dva prístavy, z ktorých môžete vyplávať. Jeden je lokálny, kde zaplatíte za plavbu cca 450 pesos, a potom turistický, kde Vás oberú o 700 pesos. Vrámci mestečka chodí veľa zvolávačov na bicykloch, ktorí Vás nasmerujú na tento turistický prístav. Kašlite na nich a bežte na opačnú stranu.
Loďky a aj trasa sú presne tie isté. Plavba nie je nijak časovo obmedzená, môžete pokračovať až na ostrov bábik, kde sú na stromoch zavesené bábiky. Vyzerá to ako zo zlého hororu. Inak často sa na tieto ľodky vyberajú partičky ľudí, ktorí tam idú chlastať, potom strácajú pozornosť a domáci tam striehnu a kradnú kabelky s peňaženkami. Tak si tam dávajte pozor. Inak celkovo prechádzka v tejto štvrti Mexica city je fakt roztomilá. Na námestí nájdete aj stánočky s lokálnymi dobrotami.
My sme sa posunuli ešte o kúsok južnejšie, do dedinky s názvom Tepoztlán. Už sme mali všetko preskúmané vrámci hlavného mesta, tak sme si čítali články o roztomilých prilahlých dedinkách a práve takto sme sa dostali aj k tejto. Ak ste spirituálne naladení a máte radi prírodu a vegetariánske papko, tak táto dedinka je ako stvorená pre Vás. Nám neostávalo veľa času, tak sme nešli na spirituálne miesto, ktoré sa výši nad dedinkou. Musíte vybehnúť niekoľko desiatok schodov, ale výhľad odtiaľ asi fakt stojí za to. Dajte si ale pozor na čas, keďže po 3tej hodine už do tohto parku nikoho nepúšťajú. Ostali sme sa túlať v dedinke, kde bolo veľa stánočkov s jedlom, pitím, oblečením, rôznymi ručne vyrábanými produktami a veľa ďaľšieho. Nebudem Vám ale klamať, pretože vôbec neviem či to tam bolo stále na počesť Dia de los muertos alebo to tam býva bežne. Každopádne atmosféra tam bola kúzelná. Prechádzali ste sa uličkami a nad Vami bol nádherný výhľad na skali, na ktoré svietilo slniečko.
Ochutnávať ste tam mohli krížom krážom úplne všetko. Predávali tam aj ich typické limonády, ktorej kraj namočia do kyslo sladkého prášku, čiže pijete sladké pitie cez okraj, ktorý ma slano-kyslo-sladkú príchuť. Tacos, tortillas, sopas, enchiladas...všetko možné. Čiže posledný deň sme sa celkom pekne rozlúčili s Mexikom, ale zároveň sme sa už aj tešili na bezpečnejšiu krajinu.
